Impertinentní vodiči v autobusoch. Doslova hrôza.

Autor: Samuel Ondrija | 28.10.2014 o 6:45 | (upravené 28.10.2014 o 19:12) Karma článku: 7,43 | Prečítané:  2081x

V cudzích slovách sa vôbec nevyznám, ale slovo impertinentný poznám našťastie celkom dobre z krížoviek a osemsmeroviek.

Napíšem aj jeho význam; aby ste mu porozumeli; a zároveň, aby ste sa presvedčili, že si ho viem so stopercentnou presnosťou sám vysvetliť.

(impertinentný= bezočivý, neslušný, arogantný)

Ale. Je mi to vlastne na dve veci.

 

 ... s rozvahou hovoriť o vodičovi v dvadsať jednotke (v Prešove premávajú totiž autobusy do čísla 48; je to jedno z čísel, ktoré si málokto dokáže zapamätať)

 

... s rozvahou hovoriť o všetkých vodičoch, ktorý svoju prácu robia, pretože nič iné na výber nemajú (a to myslím vážne!)

 

Späť k podstate. Impertinentní vodiči v prešovských autobusoch zjavne nemajú radi chladné rána a upršané dni. Viem, že nie je práve najpríjemnejšie čakať na cestujúcich, ktorí si predtým než nastúpia do autobusu, zložia dáždnik, otrepú si ho, zasunú do tašky a spravia jeden dlhý krok, až kým sa chytia kovových tyčí na držanie.

Bože. Ale aj keď má vodič osemminútové meškanie kvôli zhustenej premávke, mal by sa v každom prípade udržať na uzde. Veď je vodič; je zodpovedný za desiatky ľudí, ktorí si tú jednu cestu z bodu A do bodu B musia zaplatiť; a za čo platíme?; za benzín, to sotva!

Každé ráno cestujem z jedného sídliska do školy na druhý koniec mesta. Či prší. Či je mráz. Či fúka vietor. Či psy vyvaľujú jazyky. Či sneží. A nie je mi vždy úplne ľahostajné čakať na zastávke, pozorovať autá a pritom sa triasť od zimy. Ostatne, nikdy nenastupujem do plného autobusu, radšej si počkám na ďalší, ktorý prichádza o štyri minúty neskôr.

 

A tu sa dostávam k problému.

 

Ibaže. By som bol fakt hlúpy a neriešil by som to. Ale ja to chcem riešiť a upozorniť všetkých Prešovčanov (ale aj iných v našej malej krajine), že vodičom autobusov sa netreba pozerať do očí. Nevyplatí sa vám to. Bohužiaľ.

 

A tak sa to stalo (nevymýšľam si; je to skutočná skutočnosť; a mám aj svedkov):

V diaľke som rozoznal dvadsať jednotku (autobus mal meškanie; podľa cestovného poriadku mal byť na zastávke už o 7:27). Bolo skoro trištvrte na osem a bolo mi zima. Do prvých dverí sa nahrnulo asi desať malých cigančiat, napochytro poskákali dnu jeden po druhom. Zo zadných dverí ešte vystupovali mladí študenti a milé tety poštárky. Medzitým sa vodičovi zachcelo vyraziť; ozval sa odporný zvonček, zasvietilo výstražné svetielko a bum!

Dvere sa privreli. Náhle a rýchlo. A z piatich gymnazistov, ktorým nešlo o život, len im bolo chladno a čakal ich náročný deň, ostali traja. Ja s dvomi kamarátkami sme sa rýchlo prešmykli dnu; ešte sme to stihli; ale zvyšné dve skoro pricvikli dvere; a jednej skoro mohutné dvere zlomili dáždnik.

Je to dostatočné vysvetlenie? Nestojí za viac ranná svieža prechádzka? Tých tridsať centov, ktoré musíme; chtiac-nechtiac (pokiaľ netúžime zaplatiť dvadsať osemeurovú pokutu); zaplatiť za tridsať minút jazdy, asi pre autobusárov nestojí za veľa; radšej asi pricviknú v dverách zopár jedincov, čím si vlastne zabezpečia viacej miesta pre viacej cestujúcich a neodradia tým ani ufrflaných gymnazistov, ktorým sa väčšinou zažiada nastupovať do prázdnych a nepreplnených autobusov.

Ale to je len moja teória. Zatiaľ.

Takže, milí pani autobusári, buďte trochu tolerantnejší a používajte taký malý neškodný výdobytok (ne)modernej doby- spätné zrkadlá. Otvorte oči (namiesto toho, aby ste si nechávali otvorený príklop na tankovanie) a presvedčte nás, že nie ste impertinentní vodiči.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?